Toľko esemesiek, on je pre mňa už teraz niečím výnimočný. Ešte nikdy som nebola ja prvá. Neviem ako na sa to robí. Mám si užívať a robiť hlúposti teraz. Počúvam ich, veď spontánnosť nám pristane. Vysokoškolské debaty pri dospelej káve s adolescentnými prejavmi v dievčatkovských pocitoch. Kričíme uprostred „esenpečka" nadšením. Ak ju spozná v takej podobe, bude ju ešte chcieť? V tomto sme rovnaké, máme strach z hlúpostí, ktorým ostatní nechápu. Tešíme sa, plánujeme, smejeme sa naším smiechom.
Mám rada oranžovo zelenú kombináciu, som to ja. Ale ona mi to neschválila, vraj sa muži farebnosti boja. Mať čierno biely svet, nerozumiem tomu. Učím sa to na ňom, takto ho zneužívam. Odmeňujem sa sama sebou, veď vie o čo prišiel. Aj ja mu chcem poradiť, ale vždy mu vyberiem zle. Vraj má on aj tak vždy pravdu. Robí mi radosť robiť ho mužom. Chlapské veci rada nechávam na neho.
Skúmam pohľady, analyzujem tých pár rozhovorov a situácií. Spoznala som ho už zďaleka, tvárila sa, že tam ani nie som, tajne pozorovala a takmer sa priznala. Netuším, či vie kto som. Bol príliš priateľský, možno je taký vždy. Chce sa mi písať len o ňom, nemám už čo. Kombinujem viacerých, nepoužívam výrazy ako on. Nechce sa mi byť právnik aj v živote. Nebudem to nikdy brať tak vážne. Byť ženská, inteligentná viac emocionálne. Aj tak som viac praktická ako ona. Poviem, čo ma napadne, spýtam sa, nemáme pred sebou tajnosti a nechcem ich mať.
Maličká kamarátka zo schodíkov už má priateľa. Asi. Trochu nereálny, nepredstavený, na to nás pozná až príliš dobre. Takmer presne očakáva naše reakcie. Som na nich už teraz zvedavá, na „náhodu", keď sa stretneme. Zasa budeme všetky spolu, naše rozhovory a cítiť sa staro, ale nie dospelo. Počúvam soundtrack z nášho obľúbeného filmu, ktorý nie je známy, ale každý ho pozná. Nikdy sa neobkuká, princeznovský príbeh s čudne zvláštnym koncom.